SĽUB
Kán. 1191 - § 1. Sľub, to jest uvážený a slobodný prísľub daný Bohu o možnom a väčšom dobre, sa musí splniť z čnosti nábožnosti.
§ 2. Všetci, ktorí primerane používajú rozum, sú schopní zložiť sľub, ak im v tom nebráni právo.
§ 3. Sľub vyslovený z veľkého a nespravodlivého strachu alebo na základe podvodu je zo samého práva nulitný.
Kán. 1192 - § 1. Sľub je verejný, ak ho v mene Cirkvi prijíma zákonný predstavený; ináč je súkromný.
§ 2. Je slávnostný, ak ho Cirkev za taký uznala; ináč je jednoduchý.
§ 3. Osobný je taký, ktorým sa sľubuje činnosť sľubujúceho; vecný je taký, ktorým sa sľubuje nejaká vec; miešaný je taký, ktorý má povahu osobného a vecného sľubu.
Kán. 1193 - Sľub sám osebe viaže iba toho, kto ho skladá.
Kán. 1194 - Sľub zaniká uplynutím času určeného na splnenie záväzku, podstatnou zmenou prisľúbeného predmetu, chýbaním podmienky, od ktorej sľub závisí, alebo jeho cieľovej príčiny, dišpenzom a zámenou.
Kán. 1195 - Kto má moc nad predmetom sľubu, môže záväzok sľubu pozastaviť na tak dlho, ako dlho mu plnenie sľubu spôsobuje ujmu.
Kán. 1197 - To, čo bolo sľúbené súkromným sľubom, sám sľubujúci môže zameniť za väčšie alebo rovnaké dobro; za menšie dobro však ten, kto má moc dišpenzovať podľa normy kán. 1196.